Cudziu produkciu na našom území nemôžeme predstavovať ako ekonomickú vyspelosť Slovenska
Nie je ľahké nájsť pravdu v zmäti informácií o tom, čo sa v Slovenskej republike deje a čo nás pravdepodobne čaká, ak sa nepoučíme včas. Zovšeobecňovanie priebehu udalostí na obvinenie politika nestačí. Vyčísliť všetky prešľapy našich štátnych predstaviteľov je zas únavné a po čase aj nudné. Hádam bude lepšie pripomenúť pár situácií, ktoré ukazujú mieru pravdivosti slov našich republikových predstaviteľov.
Spomeňme si, ako sa pri prechode zo slovenskej koruny na euro pán premiér dušoval, že ceny tovarov, energií, služieb rásť nebudú. Verejnosť upokojil, ale hovoril pravdu? Komentár je zbytočný. Keď ešte v roku 2013 pretrvávali na svetovom trhu ceny ropy vysoko nad hodnotou 100 dolárov za barel, bola u nás cena za liter motorovej nafty cca 1,38 eura. Dnes stojí barel ropy zhruba 50 dolárov a ceny na benzínových pumpách poznáte. Kam odteká ten podivný rozdiel? Keď prezident republiky a MZV po návrate zo samitu NATO 28. mája uveličene komentovali dosiahnuté výsledky, museli sme si vypočuť nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú, aby sme sa dozvedeli pravdu. O obrovských výhodách, žiarivých perspektívach, ktoré SR získava z členstva v EÚ, eurozóne a Schengene, ospevovaných mnohými politikmi, radšej nebudem polemizovať. Po predchádzajúcich skúsenostiach s dôveryhodnosťou ich slova možno mať už iba jedinú istotu: že všetko bude ináč, než hovoria. Darmo sa dovolávajú starých i moderných teórií a všemožných štatistických grafov. Aj svetová kríza sa v roku 2008 pripomenula ako následok nedostatku ľudskej prezieravosti a „umných“ teórií z pera nositeľov Nobelovej ceny.
Bezvýchodiskový stav
Aký je náš postoj? Politická strana Práca slovenského národa víta cudzie investície na Slovensku všade tam, kde nestačia štátne zdroje, ale s podmienkami, ktoré znemožnia cudzincom privlastniť si republiku, jej zdroje a suroviny, ktoré nedovolia ovládnuť našu politickú scénu a slobodu pracujúcich hrozbou nezamestnanosti. Ak niekto chce presadzovať integráciu, tak v intenciách, ktoré zaručujú SR a jej občanovi trvalé a rovnaké výhody ako komukoľvek zúčastnenému, ktoré poskytnú záruky odstránenia existujúcich rozdielov v časovo určenom horizonte. Rovnako požadujeme pevnú poistku proti škodám z možného rozpadu integrujúcej štruktúry. Ak niekto zvonka odmieta takéto požiadavky aj od štátu nášho rozpočtového rozmeru a nechce mu dať ochranné záruky, potom koná zištne a sebecky. To je dostatočný dôvod, aby strany slúžiace občanovi viedli opatrnú politiku, aby pravdivo vysvetľovali svoje postoje a je tiež na občanovi, aby sa nedal vodiť do volieb s karikou v nose.
Pronárodnú prácu naši politici tak dlho zavrhovali, až vytvorili temer bezvýchodiskový stav a presviedčajú, že to ináč nešlo. Nechcem tvrdiť, že klamú, lebo klame ten, kto vedome uvádza iných do omylu. Ale pravdu nehovoria. Žeby len z nevedomosti?
Submisívni štátnici
Najnovšie sa na odpútanie pozornosti od rozbíjania štátu parlamentným hlasovaním o Mečiarových amnestiách a planými diskusiami okolo ich zrušenia podsúva téma o možných cestách rozvoja ekonomiky SR, či hrozba nezamestnanosti plynúca z robotizácie.
Treba namietnuť, že cudziu produkciu na našom území nemôžeme predstavovať ako ekonomickú vyspelosť nášho štátu. Nereprezentuje nás, ale zdroje našich ekonomických hosťov a obrovský potenciál pracovnej sily našich občanov. Náš štát funguje len na báze daní, ktoré úspešne vymáha od domácich, ale už nie tak od zahraničných subjektov. Veď čo by z našej ekonomickej vyspelosti zostalo, keby od nás odišli cudzie výrobné základne? Plechové šopy a betónové platne, na ktorých stoja ich skladiská? Do takého stavu dostali naši štátnici sľubne sa rozvíjajúci štát svojou submisívnou politikou a zmarili príležitosti vznikajúce vstupom do EÚ. Treba otvorene priznať, že náš štát už dnes nemá ekonomickú silu tvorenú vlastnými výrobnými prostriedkami, tie nám rozpredali a rozhádzali politickí školometi naivnou predstavou o európskej integrácii. Vytvorili nám dlhy, degenerujúcu ochotu občana pracovať a ponechali hádam časť zdrojov poskytovaných teritóriom, ktoré však už tiež usmerňujú pod kontrolu cudzích bánk, cudzieho práva i cudzej politickej moci. Tam naši politici jednotne vedú štát, hoci sa vzájomným obviňovaním snažia presvedčiť ľudí o opaku. Jeden pripraví republiku o majetok a ten druhý ho síce obviní, ale nápravu nechce. Maskujú sa vzájomnou kritikou. Dohad, že v zákulisí slúžia rovnakému pánovi, je asi oprávnený. Prečo im ďalej veriť?
Chopme sa pozitív
Je načase poučiť sa zo spáchaných chýb a nedávať viacej moc do rúk tých, ktorí ju použijú ako bič na jej darcov. Organizujú podmienky na rozbitie SR a podporu obnovy ČSR aj veľkolepými prípravami osláv stého výročia jej vzniku. Slovák sa im dobromyseľne opláca toleranciou. Prečo? Veď rovnako ako iné národy v okolí máme svoje záujmy. Nemôžeme byť bezdôvodne veľkorysejší, tým len podporujeme chuť žravcov získať novú korisť. Naše záujmy by mali politici do krajnosti chrániť a presadzovať, nie s nimi keťasiť ako s ľahko získaným tovarom, za aký našu zvrchovanosť, suverenitu, nezávislosť, územnú celistvosť, slobodu občanov, ochranu ich majetku považujú. Komu ustupujú, toho budúcnosť chránia a presadzujú. Aký vyšší záujem môže stáť pred štátnikom SR, ak nie ochrana štátneho záujmu a prospech jeho obyvateľa. Tomu sa nesmie sprotiviť a ak to spravil, nemôže mu byť odpustené.
Aj robotizáciu predstavujú ako strašiaka. Vracajú nás do časov, keď robotníci v manufaktúrach rozbíjali stroje mysliac, že im vzali prácu a možnosť získať prostriedky na existenciu. Robotizácia neohrozuje, robotizácia vytvára priestor na uvoľnenie človeka od existenčnej závislosti od zárobku. Pozitíva tohto javu prevažujú nad ťažkosťami, ktoré prináša. Tak sa ich chopme.
Strašenie nezamestnanosťou
Treba znížiť počty pracovných dní jednotlivca so súbežným zachovaním mesačnej výplaty a zamestnať taký počet ľudí, ktorý je pre pracovný trh a formovanie morálky v spoločnosti užitočný. Prenikavo zvýšiť rozdiel medzi príjmom pracujúceho a dobrovoľne nezamestnaného. Pravda, taký postup nie je pochuti zahraničnému monopolu či súkromnému veľkopodnikateľovi. Robotizácia neohrozuje spoločnosť, robotizácia je jej požehnaním. Ohroziť môže vtedy, keď budú o jej následkoch rozhodovať súkromné spoločnosti, ktoré chcú len zisky, a pracovník má pre nich cenu len dovtedy, kým nevytvorí robota. Lenže demokratický štát sa tak nespráva. Cieľom existencie štátu by malo byť zlepšovanie života občanov, dať im viacej možností aj voľného času. Počítačové technológie a postup robotizácie to umožňujú. Politik prezieravo riadiaci štát má takým perspektívam tlieskať a nie strašiť nezamestnanosťou. Štátu dávajú zdroj voľného času pre občana, ale pre súkromnú spoločnosť je to cesta na zbavovanie sa pracovníka. Aby sa pracovná príležitosť daná súkromnou spoločnosťou nestala nástrojom na vydieranie zamestnanca alebo dokonca štátu, má štát uplatniť svoju moc. Na to má občan svoj štát. Spájanie štátov do vyšších celkov má prinášať prospech integrovaným, nielen zisky a moc spoločnostiam, ktoré v konečnom dôsledku diktujú vládnej a štátnej moci. Tu ukazujú, kto a čomu slúži.
(Autor je podpredseda politickej strany Práca slovenského národa, www.psn.sk)
(Článok vyšiel v Extra plus č. 7/2017, www.extraplus.sk)
