Roman Stopka: Keď sa so spätným pohľadom pozrieme na činnosť našich, doteraz siedmich predsedov vlád a ich vzťah k štátnemu majetku, zvrchovanosti, suverenite, nezávislosti SR, nedotknuteľnosti jej hraníc zistíme, že mnohí konali proti záujmom existencie samostatného štátu.
Rok sa minie veľmi rýchlo a my budeme oslavovať guľaté, tridsiate výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Záležalo na nás, akú republiku si vybudujeme, aby sme mohli byť spokojní, lenže to nie sme. Čo sa s nami i s republikou stalo? Stalo sa to, že sa občan spoľahol na tých najnespokojnejších. Vybral ich do štátnych funkcií v nádeji, že mu budú slúžiť rovnako ako i štátu.
Nestalo sa. Skryli sa za rôzne zahraničné teórie, škandály a klamstvá, ktorými usmerňovali riadenie štátu do chaosu bez konca. Napĺňali vôľu svojich zahraničných mecenášov, tešili sa ich pochvalám a následky, ktoré vyvolali svojou činnosťou, ich nezaujímali. Výsledok sa dostavil v podobe rozpadajúceho sa štátu, neochotného a časom už neschopného slúžiť svojmu štátotvornému národu. Ukázalo sa, že svedomie týchto ľudí bolo iné než svedomie občana. Keďže verejne prezentované informácie bývajú priveľmi tendenčné, nezostáva človeku hľadajúcemu pravdu iná možnosť, než sa uchýliť k porovnávaniu hodnôt a výsledkov práce štátnikov, ktorých rekapitulácia zbaví osobnosti fanfár propagandy. Jedno i druhé býva časovo náročné a pre čitateľa dosť otravné. Preto sa sústredím len na kľúčové fakty a z nich plynúce závery.
O aktuálnom stave republiky nám veľa napovie zadlženosť štátu. O perspektívach a budúcnosti zas, ako boli získané pôžičky zužitkované a ako sú vytvárané možnosti na likvidáciu dlhu.
Manipulácia občanmi
Ako vidíme na ilustrovanom grafe, dlh nám vzrástol z 3 miliárd eur v roku 1993 na 111 miliárd v roku 2020. To dnes predstavuje okolo 20 000 na obyvateľa, čo iste nie je zanedbateľná suma. Keby boli prostriedky vynaložené na zlepšenie výrobnej konkurencieschopnosti štátu s narastajúcou možnosťou sa dlhu zbaviť, občan by nenamietal. Lenže zo všetkého sa najviac posilňovala kontrolovateľnosť občana či bujnenie štátneho aparátu a to zas až taká výhra nie je. Ja tvrdím, a nie som sám, že do dnešného stavu sme SR nechceli dostať, keď sme po námestiach a podnikoch demonštrovali proti socializmu. Boli sme nadšení vidinou slobody a nových možností pre každého schopného a pracovitého človeka. Kto môže však za to, že z proklamovaného „Všetko, čo nie je zakázané, je dovolené“, nám pre dnešok už zostáva len vládna bezočivosť, snažiaca sa nariadiť, samozrejme, pod hrozbou pokuty a straty zamestnania, očkovanie nejakou pokusnou, neoverenou vakcínou. Navyše už testuje reakciu verejnosti na špekuláciu zakázať kritiku vládou podporovaných názorov. Postupy vládnej moci sú nekompetentné a natoľko arogantné, že sa búri už aj zvyčajne flegmatický občan. Je len na podivenie, že takmer všetky naše masmédiá sú k deštrukcii štátu a obmedzovaniu slobôd zhovievavé. Aj keď sa oháňajú potrebou informovať občana, v podstate sa ho snažia zmiasť a manipulovať ním. Aspoň vidíme, komu a čomu slúžia. Keď sa so spätným pohľadom pozrieme na činnosť našich, doteraz siedmich predsedov vlád a ich vzťah k štátnemu majetku, zvrchovanosti, suverenite, nezávislosti SR, nedotknuteľnosti jej hraníc, ale aj k povinnosti štátu chrániť svojho občana, zistíme vec nemilú. Nielen, že pôsobili navzájom protichodne, ale mnohí konali, či už vedome alebo z tuposti, proti záujmom existencie samostatného štátu, prípadne tieto hodnoty považovali len za prechodné, a teda nevýznamné. Ako ináč vysvetliť ich ľahkovážnosť, s akou zachádzali s prvkami zvrchovanosti a suverenity SR. Keď boli pritlačení zodpovednosťou, naivne dôvodili, že globalizácia je všeobecný a prirodzený trend rozvoja ľudskej spoločnosti. Ale už si neboli ochotní priznať, že otvárajú cestu k lúpežiam na nadnárodnej úrovni, ktoré prevládli nad idealizovanou globalizáciou, za ktorú sa kolosálne zlodejstvá schovávali.
Ohrozená zvrchovanosť
Ak ponad mená premiérov nakukneme na štátne hospodárstvo, prípadne neprínosné zadlžovanie SR, môžeme činnosť týchto osobností charakterizovať dostatočne. Samozrejme, kritickejšie dotknutí budú mať tisíce námietok a spochybnení, ale dívajme sa cieľnikom zameraným na posilnenie a oslabovanie štátu. Takže, Vladimír Mečiar realizoval privatizáciu so snahou preniesť štátny majetok do rúk domácich vlastníkov a zachovať možnosť štátu ovplyvňovať produkciu štátnym vplyvom. Teda vládol a formoval štát. Jozef Moravčík len prisadol na propagandou roztrasené kreslo, ale ním prinesených pár mesiacov prázdnoty, len tak mimochodom, ukázalo ľuďom, čo a kto na nich chystá, ak dajú viac na sľuby ako na reálnu možnosť. Mikuláš Dzurinda ignorantsky zavrhol potrebu štátneho vplyvu na hospodárstvo a dokorán otvoril dvere zahraničným štruktúram, ktoré ovládli energetiku, produkciu i obchod a začali štátu diktovať svoju vôľu. Takže podhodil a odovzdal zahraničiu všetko, o čo mali záujem. Keď sa minul jeho čas, Ficovi odovzdal vládu v štáte už dva roky spútanom členstvom v Európskej únii a v NATO. Robert Fico, s okresanou možnosťou manévrovať, odovzdal zvyšky finančnej zvrchovanosti SR Európskej únii, podlomil právne princípy štátu a, aj keď v niečom zdanlivo odolával liberálom, nechal sa unášať prúdom stanoveným nadnárodným kapitálom. Zlikvidovali ho, lebo nimi požadovanému tempu sa neprispôsobil. Profesorka Radičová sa sústredila na vyžehlenie ostrosti konfliktov vo vedomí spoločnosti vyvolaných dzurindovcami. Ficov nominant Peter Pellegrini, len čo precítil chuť moci, začal pokútne koketovať so silami hýbucimi našou prezidentkou, bez ohľadu na záujmy štátu. No a matovičovci, ktorých občania právom vnímajú ako štátnu pohromu, sa pustili do otvoreného búrania štátu najprv s veľkým, potom s tlmeným hrmotom.
Pod tlakom korporácií
Na celom riadení štátu sa podpisuje stále väčšia viazanosť vlád na EÚ, USA i nadnárodné finančné a ekonomické korporácie. Vládnuce koalície sa sústreďujú na šklbanie štátneho majetku na prospech svojich politických strán. Bremeno nesie občan SR, jeho tvorivá práca a s podporou masmédií spochybňovaná, a preto neistá budúcnosť štátotvorného národa, ale aj štátu vôbec. Pokiaľ v rozdelení mocenského vplyvu veľmocína svet nenastane racionálny zvrat a politika zahraničia neprinesie významné zmeny postojov k hodnote národného štátu a domáci volič zostane ľahostajný k svojmu štátu, nič príjemné nečaká už ani dnešnú pracujúcu, nieto študujúcu generáciu. Ak sa za činnosťou našich premiérov ohliadneme aspoň troška racionálne, máme dôvod byť skeptickí. Je príznačné pre našu dobu, ako často sa používa výraz „Do vrcholových funkcií sa dostávajú ľudia, ktorí nerozumejú ani sebe a už vôbec nie sú na výške danej funkcie“. Chcem len poznamenať, že práve takéto typy sú zámerne do funkcií dosadzované prostredníctvom masmédií, ktoré ich vo volebnej kampani účelovo idealizujú. Veru, zas tie masmédiá. Komu asi slúžia, ak nie ich vlastníkom? Sv. Hieronym nenadarmo radí: Múdri nech nás učia. Svätí nech sa za nás modlia. Prezieraví nech nás vedú.Otázne je, či sa s novodobou vládou SR dá komunikovať ináč než nadávaním!
Autor je predseda politickej strany Práca slovenského národa, www.psn.sk
Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extra plus 1/2022, www.extraplus.sk
