Celý náš slovenský historický príbeh zatemňuje horkosť, predsudky a nevedomosť. Naši nežičlivci zámerne obchádzajú prítomnosť našich predkov na strednom Dunaji a zamlčiavajú alebo prekrúcajú výroky gréckych a rímskych autorov, ktorí netvrdia, že Slovania prišli do Európy v 4. – 5. storočí po Kristovi. Oni ich tu vo svojej dobe už evidujú. Nebyť vojen Rimanov s našimi kmeňmi v Podunajsku, tak by o nás nič nepísali. Azda netreba pripomínať, že je nevyhnutné poznať starovek a stredovek, aby sme pochopili novovek s jeho organizovanými zákulisnými silami.

Dva listy pápežov
O prítomnosti našich predkov na Dunaji stále pretrvávajú mnohé dogmy. Vývoj vo všetkých vedách sa od roku 1918 pohol dopredu, len história zostala nezmenená. Prečo? Nuž, mali nás pohltiť Maďari a potom Česi. Českých historikov ani ich slovenských odchovancov netrápilo, že príchod našich predkov do Podunajska v 5. storočí n. l. nie je ničím podložený. Naša história sa tak stala ideológiou, dobre posluhujúcou Prahe.
Výskumy, ktoré začal robiť náš historik František Viťazoslav Sasinek a niektorí štúrovci, zapadli prachom. Až teraz ich odkrývame, prehlbujeme a vyťahujeme na svetlo Božie. Vychádzame z novej genetickej metódy – skúmania DNA a dvoch listov pápežov. Tie nám dokazujú prítomnosť našich predkov na Dunaji od začiatku kresťanstva v Ríme.
Za kráľa Vannia prišla pred rokom 50 do Nitry misia z Ríma na čele s Juvenciom a Syrom, čomu predchádzala dohoda s kráľom. V Nitre dostali staré pohanské božište na Zobore. Tak sa k nám definitívne dostáva nové písmo – latinka. O úspechu tejto prvej misie sa určite písalo v análoch, ale nepriatelia nám všetky záznamy zničili.
Zhruba v polovici 2. storočia nás o rozvinutí kresťanstva na Dunaji informuje apologéta Tertulián v knihe Liber contra judeos. Zo skúsenosti tvrdí, že toto naše kresťanstvo je totožné so španielskym, africkým, alexandrijským a palestínskym. Všetky mestá otvorili brány Kristovi. Končí slovami: „Nepochybuj, veď vidíš, že je to tak!“

Rímska synoda
V tomto storočí Rimania po 150 rokoch prestali kmene za dunajskou hranicou označovať za barbarov. Vzhľadom na spolužitie začínajú používať nový termín – Germáni, čo značí blízki, priateľskí. Veľký alexandrijský zemepisec Klaudios Ptolemaios nám oznamuje, že všetky kmene za rímskou hranicou sa začali označovať spoločným menom Slovenoi, čiže Sloveni. Toto označenie pretrvalo až do začiatku slavistiky, pričom „slovenský“ značil aj „slovanský“. Z vtedajšieho množstva kmeňov ostali tomuto názvu verní len Sloveni-Slováci (ich ženy sú Slovenky, adjektívum je slovenský a krajina Slovensko) a Slovinci (ich ženy sú tiež Slovenky, adjektívum slovenský a krajina sa označuje ako Slovenia).
Zhruba v roku 251, keď bol v ríši pokoj, rímsky biskup Kornel zvolal 61 biskupov na synodu do Ríma. Spisovateľ Paulus Orosius nám zanechal informáciu, že spoza dunajskej hranice prišli dvaja biskupi – jeden zo Zobora v Nitre a druhý z Jágra (z Jazýgie). Do kláštora na Zobore pribudli po tejto ceste ostatky slávneho mučeníka Hypolita z Ríma.
Po milánskom edikte, ktorým bolo všetkým ľuďom umožnené vyznávať akúkoľvek vieru, prestalo prenasledovanie kresťanov a začalo sa mierové spolužitie. No Rimania sú aj naďalej v terajšom Zadunajsku – Panónii a ťažia obchodne aj politicky z Nitrianskeho kráľovstva. Po všetkých jednačkách si zaisťujú aj kontingent našej ľahkej jazdy a už od 1. storočia ich odvážajú do Egypta. Tam je pre nich vybudované vojenské mesto Nitria.

Ariánske dedičstvo
Ako uvádza rímsky historik Ammianus Marcelinus, pri jednačkách za kresťanského cisára Valentiniána v terajšom Komárome v roku 375 nemohli naši nitrianski delegáti dosiahnuť lepšie podmienky. Jedného z nich to tak rozzúrilo, že šmaril vyzutú čižmu smerom k cisárovi na umelom vŕšku a zakričal vojnový pokrik: „Mor ho! Mor ho!“ V roku 403 píše sv. Hieronym nitrianskemu biskupovi Sunniovi a kráľovnej Fritigile list, v ktorom im vysvetľuje preklad žalmov. V tých časoch alexandrijský arcibiskup povoláva listom Hieronyma z Betlehema, aby mu prišiel preveriť kláštory mesta Nitrie, lebo obyvatelia boli potomkovia slovenských veteránov. Hadrián ako Dalmatínec ovládal ich reč a podal správu arcibiskupovi.
V roku 405 odchádza slovenská kvádska (kráľovská) družina cez Itáliu a južné Francúzsko do Španielska. Tam sa po bojoch, v ktorých padol aj ich kráľ Miro, pomaly začínajú asimilovať.
Po nich prišli do Dunajskej kotliny v roku 450 ariánski Vizigóti a celé Podunajsko mocensky zachvátili ariánstvom. Ariánski biskupi potrebovali na výchovu kádrov aj na pastoráciu ako kazateľská cirkev abecedu, lebo grécka ani latinská abeceda im nevyhovovali, čo v tom čase podnietilo vznik hlaholiky. Podobne to bolo u koptov v Egypte a na Kaukaze. V abecede prevládajú „paličky a krúžky“ a jej vytvorenie je kolektívna práca. Po týchto našich predkoch, ariánoch, nám ostalo pomenovanie chrámov a kostolov, a to „cerkev“, ako aj označenie spoločenstva veriacich „cirkev“. Zachovala sa nám aj hviezda na kalvínskych kostoloch namiesto kríža a na kalvínskych hroboch zase stĺpiky namiesto kríža.

Dvojramenný kríž
V polovici 4. storočia sa na adriatických ostrovoch vytvorili mníšske kláštory. Tie sa na konci 5. storočia pridali k opátovi Benediktovi na Monte Cassine. Prebrali jeho regulu a preklady kníh prepisovali hlaholikou. Cisár Justinián ich poveril rekatolizáciou balkánskych Slovenov. Dal im erb „dvojstruki križ na trojglavom brde“. Pápež Symmachus im na zásah cisára povolil používať dalmatínsky jazyk ako liturgický. Ich misia potom prekročila Dunaj a na Zadunajsku aj Potisí rekatolizovali našich ariánov. V Potisí po sebe zanechali centrá – kapituly. V mestách, kde pôsobili, nám zostal ich erb, dnes štátny znak Slovenskej republiky. Dostali sa až do Krakovska, kde zanechali svoj erb až v trinástich mestách. Potom prešli do Sliezska a na Moravu, kde po nich zostali dediny s názvom Cerekev a Církvice, odvodené od slova cerkev. Zhruba v roku 800 sa zo Zadunajska dostali do Nitry a po ariánoch dostali Zobor aj s kláštorom. Neskôr ich spomína aj český Dalimil, ktorý ich opisuje ako čiernych mníchov.

Keď na začiatku 7. storočia naši predkovia porazili Avarov s pomocou kupca Sama, jeho zvolením za kráľa posilnili svoje kráľovstvo. Nový panovník sa usadil v Nitre. Rimania si už prv budovali svoje základne proti tomuto nášmu významnému sídelnému mestu, ako bol napríklad vojenský tábor Kelemantia v Iži. Pri vodnom hrade neďaleko ústia Váhu do Dunaja sa odohrala aj známa historická bitka pri Vogastisburgu, čo dokazujú aj nemecké anály. Váh totiž vtedy nazývali Vogas, ako vraví významný jazykovedec Šimon Ondruš.

Útok Mojmíra
Po roku 800 utrpeli Avari definitívnu porážku a nimi ovládané zadunajské kraje sú rozdelené na misijné územia: od juhu po Drávu pre Akvileu, po Rábu pre Soľnohrad a územie na sever pripadlo celé biskupstvu v Pasove. Roku 809 dáva cisár Karol Veľký príkaz posielať misionárov na Moravu a do Nitry. Na hrade v Nitre vyrástol kostolík sv. Emeráma. O rok neskôr sa vladykovia, príslušní k Nitre, musia sem presťahovať a tu si vybudovať svoje dvorce.
V roku 828 prichádza do Nitry posvätiť misijný chrám a kláštor pre nemeckú benediktínsku misiu salzburský arcibiskup Adalrám. V Nitre už našiel chrám sv. Emeráma. Tento misijný areál Pribina asi pre odpor svojich verných (ariánov) daroval misii. Historické pramene uvádzajú, že ho nepostavil na hrade, keďže tam nebol dostatok miesta, ale na svojom hradišti, rozprestierajúcom sa na ploche zhruba 13 hektárov za riekou Nitra na návrší. Pokrstenie vládnucej vrstvy na Morave zavŕšila pasovská misia v roku 830.
O tri roky neskôr zaútočil na Nitrianske kniežatstvo moravský Mojmír I. Trvalo však od jari do jesene, kým sa prebil až do Nitry. Pribina previezol svoj kniežací aj rodinný poklad k rodine svojej manželky a neskôr z neho financoval stavbu kostolov v Zadunajsku spolu so svojím synom Koceľom. Keď si nemecký kráľ uvoľnil ruky, Mojmíra zosadil a za knieža vymenoval Rastica z rodu Mojmírovcov.

Cirkevná samostatnosť
Rastic rozmýšľal štátnicky a rozhodol sa najprv osamostatniť cirkevne. Po porade s Moravanmi posiela posolstvo do Ríma so žiadosťou o biskupa-učiteľa. Rím však takého muža, znalého slovenského jazyka, nemal. A tak sa tam dohodli, že sa ho pokúsia nájsť v Carihrade. Vo východnom cisárstve bolo takých vzdelaných mužov veľa. Cisár rešpektoval aj rímsku jurisdikciu nad Podunajskom, aj pápeža. Na Moravu tak vypravili misiu na čele s Konštantínom a Metodom, ktorí tam založili školu, vychovali mladých ľudí na svätenie za kňazov aj na konsekráciu za biskupov. Na Morave boli tri a pol roka. Pri odchode si Konštantín vypýtal 900 zajatcov a prepustil ich na slobodu. Hadrián II. velebil Konštantína a Metoda v bazilike Santa Maria Maggiore a nazýval ich rozličnými menami: otcami, vytúženými deťmi, svojou radosťou, vencom viery, diadémom slávy či krásami cirkvi.
Rím sa neskôr rozhodol, že Konštantína pošle naspäť na Moravu za biskupa. Ten bol však chorľavý a v Ríme zomrel. Ako 42-ročný sa v roku 869 na smrteľnej posteli modlí: „... vypočuj moju modlitbu a zachovaj ti verné stádo, nad ktorým si ma ustanovil.“

Metod pápežským legátom
Stádo sa však zveruje len biskupovi, a Konštantína v Ríme nekonsekrovali na biskupa. On ním bol ako cisársky exarcha – biskup. Metoda potom vymenovali za misijného biskupa s titulom zaniknutého arcibiskupstva v Srieme.
Pri korunovácii Svätopluka za moravského kráľa tu rímska delegácia okrem Gorazda konsekrovala pre rozsiahlu ríšu ešte štyroch ďalších. Olomoucký biskup Středovský uvádza ich mená: Bezrad, Jandov, Navrok a Moznopon. Termín „slovänský“ je použitý aj na Rastica – „knez slovänský“. Metod podľa záznamov prekladal knihy z „grčskago jezika v slovänski“. Ten jazyk už kultivovali u nás glagoľaši, to však naši historici nepoznajú, ako ani ariánov. Rím vymenoval Metoda za legáta „ad Slavos“ – Slovenov na našej Vyšnej Morave aj na Nižnej v Zátisí a zriadil tu provinciu gréckeho obradu. Metod pred svojou smrťou ako pápežský legát vyhlásil Gorazda za arcibiskupa moravského.
Po bitke pri Bratislave roku 907 starí Maďari obsadili južnú časť Slovenska. Mojmír II. sa presťahoval na stredné Slovensko a Moravu, čo dokladá carihradská kniha Liber ceremoniarum. V nej je zápis o kontaktoch s moravským kráľom. To trvá do roku 999, keď Boleslav Chrabrý obsadil moravské Vislansko a potom Slovensko až po Dunaj a cestu od Vácova po Tisu k hradu Slanec.

Prepoštstvá latinského obradu
V Nitre sú naďalej biskupi gréckeho obradu až do roku 1110, keď Koloman ako kráľ zakladá na miestach gréckych biskupstiev prepoštstvá latinského obradu. Vznikli vo Varadíne, na Spiši, v Nitre a Bratislave, namiesto zničeného mesta Moravy Maďarmi roku 904. Latinské biskupstvo v Nitre zakladá kráľ Koloman na prelome rokov 1114 a 1115. V roku 1114 je na ostrihomskej synode z Nitry len prepošt, v roku 1115 má už Nitra latinského biskupa. Chorvátske vojsko na čele s bánom obsadilo za Ladislava kraje na sever od Nitry a bán sa usadil v dedine pomenovanej po ňom – Bánovce pri Bebrave. Toto územie a potom aj ďalšie, pripájané smerom na sever až po poľskú hranicu, sa stalo územím Nitrianskeho latinského biskupstva. Ostatné územia pripojil kráľ Štefan I. pod Ostrihomské arcibiskupstvo.
Po roku 1000 sa začína éra pripájania Uhorska k latinskej cirkvi. No Štefan I. nemal dosť latinských kňazov, preto rešpektoval grécku cirkev v Uhorsku. Sám bol pokrstený v starej gréckej cirkvi, len pred sobášom s Nemkou Gizelou splnil prísľub, že prestúpi do latinskej cirkvi birmovkou. Tú mu udelil pražský biskup Vojtech, čo dosvedčuje napríklad Tiethmar z Merseburku aj Gallus Anonymus z Krakova. Benediktíni – glagoľáši sa starali o veriacich Metodovej cirkvi až do synody r. 1342 na Vyšehrade, keď ich kráľ Karol Róbert prinútil prejsť na latinský obrad, alebo sa odsťahovať do Chorvátska. Veriaci boli definitívne podriadení latinským biskupom prostredníctvom obradových vikárov až do zriadenia gréckeho biskupstva v Mukačeve roku 1771.
Taký bol priebeh našich dejín na strednom Dunaji od čias apoštola Petra.