Roman Stopka: Všetky vlády v samostatnej SR od jej vzniku v roku 1993 sa dostali k moci prostredníctvom viac-menej propagandisticky zdatných vodcov politických strán v regulárnych voľbách.

Ak čitateľ očakáva, že sa pripojím k dnes módnemu štýlu hádavého obviňovania, nech radšej ďalej ani nečíta. Kto však hľadá východiská z existujúceho stavu, nech sa zamyslí nad veľkým krikom v našej politike i ľuďmi, ktorým prináša prospech.

Nie všetko, čo sa nám na prvý pohľad nepáči, je užitočné odmietať, ohovárať a brojiť proti tomu. Obzvlášť na domácej politickej scéne sme skĺzli na úroveň propagandy a zvykli si posudzovať kvality politika podľa jeho výrečnosti na Facebooku, zameranej na obviňovanie tých, čo mu ležia v žalúdku. Politici predsa nie sú malé deti, ktoré sa učia hrať futbal a všetky sa zhrkujú práve tam, kde je lopta. Mali by niečo vedieť o operatíve i stratégii a dlhodobých plánoch riadenia, samozrejme, ak chcú cieľ dosiahnuť s efektívne vynakladanými prostriedkami a nechať pracovať na svoje zámery aj čas a hlupákov robiacich im reklamu. Aby som nebol pochopený zle. Nepohoršuje ma konštruktívne kritizovanie vládnucich kruhov, práve naopak, len nabádam nehádzať perly sviniam.

Samoľúbi avanturisti

Ak sme už znova dopustili, aby republiku ovládli ľahkovážni a samoľúbi avanturisti, hľadajme východisko zo zbabranej situácie a nepúšťajme sa na cesty, na ktorých sa ešte viac zababreme. Prax takmer tridsiatich rokov existencie Slovenskej republiky nám ukázala, že nahradenie jedného krikľúňa druhým stav v štáte nevyrieši a ak, tak len dočasne a existenčnú perspektívu štátu to len zhorší. Všimnime si, že všetky vlády v samostatnej SR od jej vzniku v roku 1993 sa dostali k moci prostredníctvom viac-menej propagandisticky zdatných vodcov politických strán v regulárnych voľbách. Spočiatku mali veľkú podporu občanov, pretože správne odhadli potreby ľudí a postavili sa na čelo spoločenských záujmov. Časom však podporu stratili, a to spravidla preto, že sami neuniesli bremeno zverenej moci, nekompetentne, krátkozrako riadili štát a neboli spôsobilí pripraviť verejnosť na odrazenie náporu proti nim spustenej propagandy. Stratili zo zreteľa, že ľudia sa pravdaže chcú mať dobre, ale sú ochotní dočasne sa aj uskromniť, ak to v perspektíve prináša prospech. Intuitívne majú radi svoj štát a miera dôvery k nemu je sprostredkovaná ich dôverou v štátnych predstaviteľov vo všetkých oblastiach a úrovniach moci štátnej štruktúry. Pozorne vnímajú každého predstaviteľa štátu. Od radového úradníka až po prezidenta a primerane hodnotia nielen ich verejné, ale aj zákulisné skutky.



Roman Stopka, predseda PSN: Bridí sa mi predvolebná rétorika s takými kľúčovými slovami ako rast platov, ziskov, všemožné slobody, rozvoj, poriadok, právo, národ, rovnoprávnosť, lebo oprávnene predvídajú po voľbách nástup zámerných chýb, nezamestnanosť, hádky, škandály, novú korupciu, rozpredávanie štátneho majetku, poklonkovanie zahraničným politikom, finančníkom, manipulátorom a nehanebné zháňanie osobného prospechu. Toto sú postupy, ktoré u nás nazývajú politikou.

Rešpekt a úcta voči občanovi by mali byť v práci každého štátneho úradníka samozrejmé. V praxi sa, samozrejme, vyskytujú chyby i omyly. Obzvlášť v začiatočných obdobiach výkonu funkcie. Veď adaptačným obdobím prechádza každý pracovník na novom mieste. Je jedno, či ide o prezidenta, riaditeľa závodu alebo poštára. Ak sú však potrebné vysvetlenia príčin konania a objasnenia významu spustených udalostí v rukách masmédií vo vlastníctve zištne motivovanej zahraničnej spoločnosti, je zle. Akákoľvek pre nich výhodná príležitosť, buď z postupu štátnej moci alebo stavu v štáte, je nimi propagandisticky zneužívaná. A čím je dôverčivosť občianskej verejnosti väčšia, tým horšie pre štát. To by však nemal byť dôvod, aby sa naši štátnici dali vtiahnuť do hádok na úrovni klebetníc či jarmočníkov a tešiť sa zo svojej povesti škriepnika. Veď predstavujú výkladovú skriňu nášho štátu. Tu sa už hazarduje s vážnosťou vykonávanej funkcie a jej autority, budovanej po celé generácie. Narušiť autoritu je ľahké, ale jej opätovné vybudovanie býva nákladné, stojí veľa času a výsledok je aj tak neistý.

Úroveň jarmočnej bezočivosti

Už som neraz hovoril, že inteligencia bez mravnosti a zodpovednosti má na svedomí nielen veľa krívd, ale aj nenapraviteľných chýb a škôd. Vo vzťahu k nášmu štátu má však zodpovednosť a záväzok nielen politik, ale aj každý štátotvorný občan, a to tým väčšiu, čím je Bohom obdarenejší a čím vyššiu funkciu zastáva. Bez zodpovednosti nie je nikto, a tá si nájde každého, až príde jeho čas. Hovorí sa: Oklam ma raz a vina je na tebe, lebo si podvodník. Oklam ma zas a vinný som ja, lebo som hlupák, keď som klamstvu podľahol. Preto by sme nemali byť takí dôverčiví ku každej novote či interpretácii, pred ktorú nás naši množiaci sa predstavitelia tak radi stavajú. Obzvlášť, ak sú sprevádzané veľkou a sugestívnou masmediálnou podporou. Za 27 rokov existencie samostatnej Slovenskej republiky sme mali príležitostí na poučenie viacej než dosť, takže naša náročnosť by mala rásť.

Keď sa obzrieme do histórie našej štátnosti, zistíme, že kedysi samozrejmá kultivovaná diskusia v politike, podložená nielen úrovňou poznania, ale aj zodpovednosťou za daný postup, skĺzla na úroveň jarmočnej bezočivosti a logiky sobášnych podvodníkov. Prostredníctvom svojich zákonne zvolených vlád sme sa, ako pokusný zajac EÚ, pozbavovali všetkého štátneho majetku. Vraj štát je zlý hospodár. A kam sme sa touto akademicky vykonštruovanou a masmediálne podporovanou cestou dopracovali? Odpredaj štátneho majetku zahraničným vlastníkom sa ukázal ako výborná voľba, žiaľ, len pre kupca, lebo pre náš štát a jeho občana to bola voľba mizerná. Do budúcna sa následky týchto machinácií budú ešte zhoršovať. Ak sa pozrieme aj na takú „obyčajnú“ slobodu slova a porovnáme si jej stav v roku 1989 či 1993 s dneškom, nechce sa nám veriť, ako sú nálepkovaní štandard prekračujúci myslitelia. A všetko ide podľa zákona. Len už sa mlčí, kto také poburujúce a verejnosť slobody zbavujúce zákony navrhol a kto ich schvaľoval. Zákony sa predsa majú tvoriť na prospech väčšiny občanov. Aj o tom je demokracia. Ak je to ináč, treba hľadať manipulátorov a ich ciele, ako aj odhaliť mieru škody, ktorá takto štátu vzniká a zvažovať, kam sa nastúpenou cestou dostaneme, čomu zabránime a aké následky spôsobíme.

Z korupcie sa stal systém

Už som sa zmienil, že ľudia sa chcú mať dobre. Väčšina však nevie, že taká možnosť nevzniká pod cudzou kuratelou, ale vo svojom zvrchovanom a suverénnom štáte. Neveria tomu väčšinou preto, že zameranie ich pozornosti neprekračuje rámec času od výplaty k výplate. Ani nemôže, lebo sa musia triasť o prácu, často podmieňovanú lojálnosťou k očividným nepravdám. To zneužívajú manipulátori prostredníctvom svojich zástupcov v štruktúrach moci a propagandy úplne bez povšimnutia. Popri tom je za najväčší problém našej spoločnosti považovaná korupcia a s tým spojené zneužívanie moci. Väčšina škandálov v našej spoločnosti sa točí práve okolo nej. Z korupcie sa stal systém a spôsob vládnutia v štáte, prinášajúci prospech aktuálnym držiteľom moci. Pri odhalení sa väčšinou rieši miera zvýhodňovania protežanta, ale zanedbáva sa rozsah okradnutia štátu predražením objednávky. Akoby ani nebolo morálnym problémom to, čo spáchal, ale že sa nechal chytiť. Tak to ide dokola, od jednej vlády k druhej. S tými istými problémami sa stretávame od začiatku existencie druhej Slovenskej republiky. Korupcia bola vždy jedna z hlavných tém, pomocou ktorej sa nové vlády k moci dostávali a získavali závažné dôvody na obviňovanie predošlej. Je načase hľadať iné než zaužívané cesty napĺňania demokracie, pretože tie staré prinášajú rovnaké problémy nielen u nás, ale takmer všade vo svete. Moc, ktorá pochádza od občana, musí byť distribuovaná tak, aby žiadna politická strana, ktorá sa do NR SR dostane, nezostala bez priamej zodpovednosti, ale ani bez výkonného práva. Bude potrebné zvážiť tvorbu podmienok na to, aby všetka výkonná moc nepatrila len vládnucej koalícii, pretože tá sa tak stáva nekontrolovateľným diktátorom. Iná situácia by nastala, keď by napríklad najvyšší kontrolný úrad a ministerstvo spravodlivosti náležali nominantom opozície. Vytvorilo by to predpoklady na efektívnejšiu kontrolu výkonnej moci. Samozrejme, že by to bolo spravodlivejšie aj voči státisícom voličov opozičných strán. Prinajmenšom by neboli nútení bezmocne sa prizerať, aká arogantná a diktátorská vie byť nová, samozrejme, „demokratická“ vláda a čo všetko počas štyroch rokov zas zo štátneho majetku rozpredá, či inak prehajdáka.

Morálková pliaga

Chcú však naši politici naozaj zbaviť spoločnosť tejto morálkovej pliagy, alebo len chcú vzbudzovať zdanie, že tak konajú? Keby chceli spoločnosť z tejto neurózy naozaj vyliečiť, dôslednejšie by sa zaoberali jej podstatou, tak ako to spravili napríklad s rozpredajom štátneho majetku či trestom smrti. Dá sa konštatovať, že príčinným fenoménom našej korupcie je moc. Respektíve, neschopnosť jej nositeľov nezneužívať moc na súkromné, stranícke a klanové ciele. Prejavuje sa to uprednostňovaním osobných záujmov pred štátnym prospechom a prospechom občana. Táto neochota až neschopnosť politika pracovať na záujmy štátu je jeho najhoršou vlastnosťou, podnecujúcou zločinné motívy konania. Navyše je sám manipulovateľný každým, kto má dostatok informácií, záujmov a prostriedkov na podchytenie jeho sklonov. Odtiaľto je potreba začať s jej zapriahaním do služieb štátu. Ak nie je nositeľ moci schopný prekonávať svoje slabosti, musí štát vytvoriť podmienky a systémy, ktoré budú od zneužívania moci odrádzať a nie povzbudzovať k nej.

Novovytvorený zlozvyk navzájom sa s krikom obviňovať, pre občana ani pre politikov samotných, nič pozitívneho neprináša. Iba sa stávajú otrlejší a vynaliezavejší v egoistickom konaní, bezohľadnejší voči štátu, arogantnejší k jeho občanom a ľahostajnejší i k svojim voličom. Polovica ľudí radšej nejde voliť. Už sa im bridí predvolebná rétorika s takými kľúčovými slovami ako rast platov, ziskov, všemožné slobody, rozvoj, poriadok, právo, národ, rovnoprávnosť, lebo oprávnene predvídajú po voľbách nástup zámerných chýb, nezamestnanosť, hádky, škandály, novú korupciu, rozpredávanie štátneho majetku, poklonkovanie zahraničným politikom, finančníkom, manipulátorom a nehanebné zháňanie osobného prospechu. Toto sú postupy, ktoré u nás nazývajú politikou.

Že v politike ide predovšetkým o riadenie štátu s víziou jeho budúcnosti a budúcnosti štátotvorného národa, to buď nevedia, alebo vedieť ani nechcú. Takých si vyberáme štátnikov a zatiaľ sa im darí dobre. Radi sa chytia každej „teórie“ a zahraničnej autority, ktorá ponúka im osobne prospech, a národ i so štátom nech berie čert. Kam sa chceme touto cestou dostať?

(Autor je predseda politickej strany Práca slovenského národa, www.psn.sk)

 

Článok vyšiel v Extra plus č. 9/2020, www.extraplus.sk