HROZBA PRE EURÓPU 
TEXT: Emil Vestenický FOTO: EXTRA PLUS/JANA BIROŠOVÁ

Emil Vestenický:USA sa zbavili takmer všetkých záväzkov voči medzinárodnému spoločenstvu v oblasti zbrojenia 

Časť pozornosti masmédií a zaangažovaných politikov sa v priebehu júla a augusta venovala pokusu zjednotiť voličskú základňu s pronárodnými postojmi. Komplexnejší záber na túto mimoriadne významnú cestu ukázal článok Romana Stopku Roztrieštenosť mocibažných v augustovom čísle Extra plus. Väčšinu priestoru však masmédiá venovali informáciám odhaľujúcim senzačné až nechutné prekvapenia zo života politikov, naznačovaniu previazanosti života štátnych orgánov s podsvetím, aroganciu postupov okolo vraždy Jána Kuciaka a jeho priateľky, či čomukoľvek, čo je schopné aspoň krátkodobo najprv zaujať prelietavú pozornosť občana a potom ju politicky usmerniť. Vychádza napríklad najavo, že aj na vyšetrovaní vraždy Jána Kuciaka zaangažovaní novinári, prokurátor, vyšetrovatelia a ich rodinní príslušníci, hádam aj niektorí politici sa dôvodne cítia ohrození za to, že pomáhajú pravde na svetlo božie, alebo jej stoja v ceste a tým komusi v zákulisí obmedzujú jeho zločinnú vôľu. Zdá sa, že časť nástrojov štátnej moci sprístupňuje výsledky svojej práce získané lustrovaním (alebo len monitorovaním až špicľovaním?) neoprávneným subjektom. Samozrejme, nie nezištne, ale za protislužbu s podivnou motiváciou. Systémovo vzaté, takýto postup už nemožno nazývať nejakým zneužitím právomoci štátneho činiteľa. To je zápach z pokusu likvidovať spôsobilosť nášho štátu fungovať v normálnom režime.

Hra politikov

Napriek tomu, že následky príkladom uvedených informácií sú tvrdé, týkajú sa predsa len nemnohých existencií a životov, navyše v mierovom prostredí ako-tak fungujúceho štátu. Na hru našich politikov, ak to vôbec možno hrou nazvať, a životy všetkých občanov SR pôsobia však podstatne zlovestnejšie udalosti, ktoré by mali byť dlhodobo na prvých miestach v ľudskej pozornosti. Žiaľ, naše masmédiá ich ľahkovážne prehliadajú. Možno aj preto, že to pri zotrvačnom smerovaní našej štátnej politiky vyvolá následky presahujúce schopnosti domácich štátnikov. Ťažko sa dá vylúčiť, že nejde o zámer. Začiatkom augusta totiž vstúpilo do platnosti americké vypovedanie zmluvy o raketách stredného a menšieho dosahu (RSMD) s Ruskom. Kto sledoval priebeh prípravného obdobia tohto skutku, iste sám rozhodne o vinníkovi, tobôž, keď jeho proces v mnohom pripomína prístup niektorých našich politikov k zjednocovaniu pronárodných síl. Aj medzi nimi sa ozýva ľahkovážne: Buď bude po mojom, alebo zjednocovanie nepodporím. Ale vráťme sa od pripomienky k udalosti. Pozemné strely tohto druhu, s dosahom nad 500 až po 5 500 kilometrov, musia byť automaticky spájané s jadrovými hlavicami a ich hrozivými devastujúcimi účinkami, ktoré v ľudskom povedomí pre bezduché omieľanie, žiaľ, zovšedneli. Ak raz budú zavedené do výzbroje USA, čo myslíte, kde a proti komu budú rozmiestnené ich odpaľovacie zariadenia? Každý si môže dať jednoznačnú odpoveď sám. Vezmite kružidlo a nastavte na ňom, v meradle mapy, dostrel rakiet. Zapichnite ho do prihraničných území členských štátov NATO a opíšte časť kružnice po území ich potenciálneho protivníka. Hneď vidno, že z územia USA, na ciele v Rusku, tieto rakety naplno využiteľné nebudú. Najmä tie menšie by mohli mať len malý dosah z Aljašky a neveľký z dánskeho Grónska ponad severný pól, alebo vôbec nijaký.

Vojenská prevaha

Situácia sa podstatne zmení pri ich rozmiestnení na cudzom území. V tomto prípade na území členských štátov NATO či iných spojencov. Jadrové hlavice sa tak dostanú veľmi blízko k cieľovým oblastiam. Veľmi, rádovo na pár minút, sa skráti čas medzi odpálením striel a ich dopadom na ciele, pričom sa vzhľadom na výšku a rýchlosť letu mení aj technológia možných protiopatrení. Vytvoria sa tak podmienky na prekvapivé zničenie ruských prostriedkov skôr než tie budú môcť zareagovať. Obzvlášť ak vezmeme do úvahy doktrínu USA na použitie jadrových zbraní, ktorá predpokladá právo použiť ich ako prvý, ba dokonca aj proti štátom, ktoré jadrové zbrane nevlastnia. Ak pripomeniem priestory existujúcej protiraketovej obrany (PRO) USA, tiahnuce sa od Aljašky cez Kaliforniu, po lodiach Tichým aj Atlantickým oceánom aj tie v Rumunsku a Poľsku, netreba našepkávať, prečo sa USA cítia byť schopné získať touto cestou prevahu. Predpokladajú, že ak by predsa len nejaká ruská strela unikla ich prvému úderu a bola schopná odvety proti americkému územiu, zničí ju domáca PRO. Dosť cynické. Obzvlášť aj preto, že nemožno vylúčiť, aby na základe zámerne neurčitých právnických formulácií rozmiestnenie týchto zbraní prebehlo bez priameho súhlasu „hostiteľskej“ krajiny. Len si spomeňme na zľahčujúce výroky a bohorovné úsilie ministerstva zahraničných vecí pri rozhodovaní o osude nášho štátu procesom americkej modernizácie vojenského letiska Sliač. Pre niekoho zdanlivo chytrý plán, veď papier znesie všetko. Hlavne treba na území predurčenom za náhradnú obeť namiesto USA nájsť a primerane motivovať ochotných prisluhovačov.

Na cudzí úkor

Usudzujúc podľa prejavov mnohých našich politikov, darí sa im to výborne. Iniciátori takejto americkej stratégie sa bezhlavo nádejajú, že budú úspešní, dostanú ruského medveďa na lopatky a navyše, na cudzí úkor. Ich územie nezhorí, pretože hlavná časť odvety dopadne na európske členské štáty NATO. Keď sa pozrieme na možnú reakciu druhej strany, teda Ruska, určite bude hrozivá proti každému, na aktivite voči nim zaangažovanému. S jej následkami nás náš minister zahraničných vecí ani iný aktuálny štátny funkcionár zoznamovať isto nebude. Čo sa bude diať v priestore amerických základní, na území nielen Slovenska, ale všetkých ostatných štátov, ktoré budú vyhodnotené ako priamo či nepriamo súvisiace s možnosťami amerických jadrových úderov, v náznakoch ukazuje nedávna spomienka na 74. výročie amerických atómových útokov proti Hirošime a Nagasaki. Ak sa nám to páči, môžeme byť romantickí, ale mali by sme čo najskôr zavrhnúť naivnosť, do ktorej nás tlačieval minister Miroslav Lajčák. O odvete rozhodnú sekundy ešte pred štartom. V obrannom pláne Ruskej federácie budú prvé na rade objekty, ktorých zničenie paralyzuje riadenie protiruskej hrozby. Potom prídu na rad samotné zbraňové nosiče. Dnešné, nielen dobre vyzbrojené, ale aj ekonomicky silné a medzinárodnopoliticky zabezpečené Rusko s obnovenou autoritou možno poraziť v podstate len prekvapením a vnútornou zradou. Obe strany zainteresované na potenciálnej zrážke vrátane ich spojencov s mysliacimi štátnikmi to dobre vedia. Po skúsenostiach získaných Rusmi vo vojne s Hitlerovským Nemeckom a mnohých zmluvných kľučkovaniach zo strany Američanov v ére Gorbačova a Jeľcina i po nich mala by už mať každá z týchto možností veľmi malú pravdepodobnosť na úspech.

Kritická situácia

Ani rýchly úder od chrbta z Pobaltia či Poľska na kľúčové základne v okolí Kaliningradu, ktorý nadobudne nové kvality zrušením dohody o raketách stredného a menšieho dosahu, ich už nezaskočí. Z kľúčových zmlúv smerujúcich proti vyvolaniu jadrovej vojny, po vypovedaní zmluvy o PRO a RSMD, už zostáva len zlikvidovať zmluvu o obmedzení útočných strategických zbraní, ktorej termín platnosti vyprší po nástupe novozvoleného prezidenta USA v roku 2021. Kontrola zbrojenia by tak bola eliminovaná a USA budú v tejto oblasti zbavené akýchkoľvek záväzkov voči medzinárodnému spoločenstvu. Tak sa čoskoro aj kozmický priestor okolo Zeme zaplní nielen prieskumnými a navigačnými, ale aj údernými prostriedkami. Takýto vývoj vzťahov vo svete chcú podporovať naše domáce, liberálne orientované politické strany. Veď ľudstvo sa ocitne v horšej situácii ako na konci studenej vojny.

V záujme ochrany svojej existencie, v podmienkach vlastného sľubu, že jadrové zbrane nepoužijú ako prví, Rusi majú zrejme v zálohe navyše aj možnosť paralyzovať avanturistické akcie protivníka, bez použitia jadrových zbraní, a tak dodržať svoj sľub. Taký variant by bol aj pre občanov SR veľkou nádejou, lebo na prezieravosť našich štátnikov sa ani v takejto kritickej situácii spoliehať nedá.

Pod vplyvom strachu

Buďme však optimisti a potešme sa skrytou históriou. Skúsenosti poučujú, že opatrenia prijaté zo strachu z očakávaných hrozieb neraz poslúžili úplne iným, náhlo vzniknutým potrebám vyvolaným udalosťami považovanými za nemožné. Otvorene a s predstihom sa pripravovať práve na ich následky by sa za normálnych okolností nepodarilo. Možno to platí aj v prípade amerického odstúpenia od zmluvy o PRO, či pri zmluve o RSMD, rovnako aj protiruských ekonomických a finančných sankciách. Aj nad takýmito riešeniami by sa aspoň občas mali zamýšľať naši štátni predstavitelia. Tá menšia strata času, ktorú im to spôsobí, by určite dala priestor názorom a postojom renomovaných osobností našej inteligencie takého kalibru, ako je napr. prof. Husár, prof. Lysák a mnohí ďalší. Čo je však podstatnejšie, prinieslo by to prospech i medzinárodnú autoritu Slovenskej republike a jej občanom.

Pravda, niekoľkým už v hlave svitá a osvojujú si aj vo vzťahu k EÚ, USA, NATO či protiruským sankciám výrazovú terminológiu donedávna pre nich nebývalú. Možno je to naozaj novým, aj keď oneskoreným poznaním. A možno je to len nevyhnutné chytráčenie pred voľbami. Čas ukáže aj ich charakter. Dajme im šancu.

Autor je podpredseda politickej strany Práca slovenského národa, www.psn.sk


Časť pozornosti masmédií a zaangažovaných politikov sa v priebehu júla a augusta venovala pokusu zjednotiť voličskú základňu s pronárodnými postojmi. Komplexnejší záber na túto mimoriadne významnú cestu ukázal článok Romana Stopku Roztrieštenosť mocibažných v augustovom čísle Extra plus.


(Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Extraplus č. 9/2019,
www.extraplus.sk)

 


Múdri nech nás učia!
Svätí nech sa za nás modlia!
Prezieraví nech nás vedú!

Sv. Bernard
Keď príde Tvojho pokušenia chvíľa, že by si mohol priehrštiami brať, i keby tma Ti každú stopu skryla, Ty musíš brat môj, čisté ruky mať!

Mária Rázusová-Martáková
„Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí? Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí! Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede. Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu. Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady? Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!“

Jonáš Záborský