steps to make professional websites
PLUKOVNÍK JÁN DIBALA: SEDÍME NA SUDE S PUŠNÝM PRACHOM
TEXT: LENKA MAYEROVÁ FOTO: EXTRA PLUS

Ján Dibala, člen predsedníctva PSN: EÚ je zásluhou svojich neschopných predstaviteľov a zapredancov, ktorí schvaľujú všetky sankcie navrhnuté Washingtonom proti Rusku, len poslušným psíkom USA.

V roku 2020 sme ako prví upozorňovali verejnosť, že minister obrany Jaroslav Naď v tichosti odovzdal letisko Sliač do rúk Američanom. Čo to bude v praxi znamenať pre Slovensko?

Som rád, že sa práve z Extra plus mohli čitatelia dozvedieť o tejto podvodne pripravovanej zmluve už v roku 2020. V roku 2018 sa nám z rôznych zdrojov a od vedúcich zamestnancov letiska Sliač podarilo zachytiť fragment po anglicky písaného návrhu z velenia NATO o plánovaných investíciách do letísk a o základni NATO v niektorých krajinách východného bloku NATO, kde sa objavilo aj naše letisko Sliač s investíciou niečo vyše 55 miliónov dolárov. Neskôr sme sa dostali aj ku konkrétnemu návrhu zmluvy o prenechaní letiska Sliač armáde USA. Nechceli sme uveriť tomu, akú špinavú hru na nás minister Miroslav Lajčák so svojím štátnym tajomníkom Ivanom Korčokom a štátnym tajomníkom ministerstva obrany Róbertom Ondrejcsákom chystajú. Keď sme sa dožadovali vysvetlenia na MO SR, bolo nám povedané, že to nie je pravda, že je to hoax, až neskôr po zapojení ďalších novinárov postupne priznali pravdu. Prijatie tejto zmluvy s jej dôsledkami bude znamenať pre Slovensko úplné vzdanie sa suverenity nad vlastným územím. Pokúsili sme sa zistiť podmienky fungovania podobných základní v Ramsteine v Nemecku a v Rumunsku. Odborník, ktorý pracoval pri budovaní základne v Ramsteine, nás informoval, že sa do rozsiahlych priestorov tejto základne a ochranného pásma v okolí nedostane žiadna osoba okrem tam pracujúcich príslušníkov americkej armády. Priestory podobných základní sú považované za územie USA so všetkými dôsledkami. Podpísanie takejto zmluvy by pre Slovensko znamenalo úplné podriadenie sa diktátu USA a stratu akejkoľvek kontroly nad vlastným územím najmenej na jedenásť rokov a možno natrvalo.

Na letisku Sliač prebiehajú rekonštrukčné práce a zdá sa, že to bude len vojenské letisko slúžiace vojskám NATO a USA...

Skutočná modernizácia a rekonštrukcia letiska bola skončená v roku 2010 vo vlastnej réžii, v jej rámci bola aj spevnená a predĺžená vzletová a pristávacia dráha (VPD) až na dĺžku 2400 metrov. Takto sa jeho medzinárodný koeficient zvýšil z čísla 8 na 10, čo plne vyhovuje všetkým súčasným civilným lietadlám. Pôjde zrejme len o budovanie skladov, síl rakiet, na uskladnenie munície a hangárov pre plánovaných 14 kusov amerických stíhačiek F-16C/D block 70/72, na modernizáciu spojovacích a bezpečnostných zariadení. O tom, že súčasná dĺžka VPD postačuje, sa presvedčili aj predstavitelia NATO počas vojenského cvičenia Mace XIII v roku 2010, keď tam bez problémov pristál aj americký bombardér B-52. Civilná doprava na tomto letisku bola po osemdesiatich piatich rokoch definitívne ukončená v roku 2020 zrušením dvadsiatich šiestich z 37 pracovných pozícií zamestnancov. Poslední zamestnanci civilného letiska Sliač boli podľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene prepustení v polovici roka 2021. Jaroslav Naď tvrdil, že urobí všetko, aby bola zachovaná civilná letecká doprava na Sliači, ale ani sám tomu neveril, klamal, lebo už predtým poznal obsah tejto zmluvy.

SR je členom NATO. Z akého dôvodu je potrebné podpisovať dodatkovú zmluvu o bezpečnosti?

Pri vzniku EÚ bolo pôvodne počítané s dobrovoľným zoskupením štátov Európy so spoločnými orgánmi vrátane vlastného ministerstva obrany. Táto pôvodne dobrá myšlienka trvala do deväťdesiatych rokov do rozpustenia Varšavskej zmluvy a zostala nenaplnená. Pôvodnú dohodu medzi predstaviteľmi RF a USA, že obidve vojenské organizácie budú rozpustené, predstavitelia USA porušili. NATO, ktorého členmi boli už predtým viaceré členské štáty EÚ, rozpustené nebolo, svojvoľne nahradilo pôvodne plánovanú európsku spoločnú obrannú organizáciu. V roku 1989 sľúbil vtedajší americký prezident George Bush st. Michailovi Gorbačovovi pri stretnutí na Malte, že Rusko nechá ísť východoeurópske štáty svojou vlastnou cestou a USA to nezneužijú vo svoj prospech. Podobne o rok neskôr minister zahraničných veci USA James Baker opäť sľúbil Gorbačovovi, že ak dovolí, aby sa východné Nemecko stalo súčasťou NATO, nepostúpi NATO na východ ani o krok. Nakoniec v rokoch 1994 až 2002 vstúpili do NATO ďalšie tri štáty VZ. Bývalé sovietske štáty s výnimkou Ruska vstupovali do Spojenými štátmi vytvorenej organizácie Partnerstvo pre mier, ktorá pripravuje členské štáty na členstvo v NATO. V roku 1999 vstúpili do NATO Maďarsko, Poľsko, Česká republika a v roku 2004 Bulharsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Čas ukáže, či u Gorbačova išlo o zradu, alebo len o naivitu dubčekovského typu. Dnes sa NATO správa ako nadnárodná organizácia, ktorá si osobuje právo zasahovať do rozhodovania všetkým členským štátom.

Premiér Eduard Heger a Jaroslav Naď hovoria, že spolupráca je zodpovedným krokom voči našej bezpečnosti. Znamená to, že sa máme niečoho obávať? 

Podpísaním takejto pre nás jednostranne nevýhodnej zmluvy sa nedosiahne nijaký pozitívny vplyv na zlepšenie doterajšej spolupráce s našimi partnermi v otázkach našej bezpečnosti. Neviem ani, že by nás v súčasnosti niekto z okolitých susedných krajín chcel ohrozovať, podobne, ako ani my nikoho v Európe nechceme ohrozovať. Prekáža mi, že sme sa vstupom do NATO dobrovoľne vzdali možnosti brániť sa vlastnými silami a prostriedkami už aj tým, že sme nebezpečne znížili stavy osôb a bojovej techniky vo vlastných ozbrojených silách. Naopak, prítomnosťou základní na našom území, namierených na Východ, sa vystavujeme možnému ďaleko väčšiemu ohrozeniu, ktoré predtým nebolo také aktuálne. Mrzí ma, že sa vystavujeme ohrozeniu vlastnej krajiny.

Vzťahy medzi USA, Ruskom a EÚ sú vyhrotené. Nebude podpis tejto zmluvy znamenať, že sa SR stane terčom v prípade konfliktu na Ukrajine?

Súčasné vzťahy medzi Ruskom a USA sú skutočne vyhrotené, ako svet nepamätá. Na americkej strane je psychóza a rusofóbia dohnaná do takého extrému, ktorý nebol ani za najhoršieho obdobia studenej vojny. Pred časom Paul Craig Roberts, predseda amerického inštitútu pre politickú ekonómiu, varoval Rusko pred „bludom, za ktorým sa ruská diplomacia hnala v nádeji na normalizáciu vzťahov s USA“. Ďalej ho varoval, aby sa prebudilo a pochopilo, že v americkom kongrese nie je nikto, kto by chcel normalizáciu vzťahov s Ruskom. Rusko nesmie mať z ničoho žiadny profit na úkor amerických záujmov, tým je povedané všetko. Túžba USA dostať celý svet pod svoju kontrolu je zjavná s cieľom dostať NATO k hraniciam Ruska. Slovensko nemajú plne pod svojou kontrolou. Pravdepodobne preto tak veľmi na tom trvajú. Vôbec im neprekáža, že v prípade podpísania tejto zmluvy sa naša krajina stane jedným z prípadných cieľov. USA dobre vedia, že EÚ je zásluhou svojich neschopných predstaviteľov, farizejov a zapredancov typu aj predstaviteľov našej vlády, ktorí schvaľujú všetky sankcie navrhnuté Washingtonom proti Rusku, len poslušným psíkom USA. Napokon všetky vojny, ktoré viedli USA vo svete, boli mimo ich územia, oni mali z nich len profit vo forme predaja svojich zbraní, prečo by to nevyužili. Pre svetového žandára neplatia žiadne pravidlá, určuje si ich sám a rovnako tak nám určuje aj nepriateľa.

Hegerova vláda spolu s prezidentkou Čaputovou hazardujú so Slovenskom, preto sa Smer-SD, SNS a Hlas-SD rozhodli iniciovať referendum v tejto otázke. Veríte, že je tento proces ešte možné zvrátiť?

Súčasná pravicová vláda na Slovensku je v svojej servilnosti, všeobecnej neschopnosti a prehnaného poklonkovania Bruselu skutočne asi tou najslabšou a najhoršou vládou v histórii samostatného Slovenska. Nemyslím tým len oblasť kvalifikácie a morálnych vlastností, kde pomaly nenájdete člena vlády, ktorý by spĺňal hodnoty primeranej autority priemerného politika v európskom priestore. Svojím neujasneným, neodborným konaním bez akéhokoľvek prejavu vlastenectva spôsobujú často len nenávratné škody. Prezidentka Zuzana Čaputová by mala vystupovať nadstranícky. V otázkach, kde by mala zaujímať jasné stanoviská, vystupuje väčšinou alibisticky a neskoro. Rukopis jej rozhodnutí vykazuje najmä záujmy strany, z ktorej vyšla. Požiadavky väčšiny národa, ako to ukázala aj pri poslednom zmarenom referende o predčasných voľbách, ignoruje. Podobne to bude aj pri požadovanom referende o vojenskej zmluve s USA, ktorým by sa teoreticky ešte dalo zvrátiť jej prijatie, alebo aspoň zmierniť jej negatívne dôsledky.


Pred 53 rokmi sa na znak odporu proti okupačným cudzím vojskám upálil Jan Palach, občianska nespokojnosť a strach bol v tom čase obrovský. Dnes je odpor obyvateľstva minimálny. Prečo?

Situácia, za ktorej sa Jan Palach odhodlal na prinesenie takejto najvyššej obety, bola vyvolaná dlhodobým bojom za slobodu a podľa mňa to bol aj prejav študentskej rebélie, akéhosi falošného hrdinstva. Keby bol Jan Palach vedel, ako sa zvrhne a kam sa dostane vysnívaná sloboda cestovania a demokracia, určite by nebol svoj čin uskutočnil. Dnes s odstupom času vidíme, kto všetko a s akým cieľom nám pripravoval dnešnú „demokraciu“, kto z tej prípravy najviac získal a čo sme ako občania okrem pomarančov a banánov dosiahli. Tieto banány a iné južné ovocie nám prišli trochu draho. Dnes aj mladí ľudia, ktorí u nás za drahé peniaze vyštudujú, odchádzajú do zahraničia ako lacná pracovná sila a tvoria novodobé vysťahovalectvo. Naše bývalé podniky, závody a poľnohospodársku pôdu lacno skupujú tzv. zahraniční investori. Dnes tu máme legálne iné, skutočne okupačné mocnosti v iných uniformách, len s tým rozdielom, že sa budeme musieť v ich prospech zriecť aj časti svojho územia a suverenity. Menšia skupina obyvateľov, ktorá mala informácie, peniaze a šťastie, alebo bola v minulom zriadení na okraji spoločnosti, ako rôzni veksláci, podvodníci, sa dostala k majetku a ostatná väčšina pracuje na tých majetných, alebo v horšom prípade sú z nich bezdomovci. Obidve tieto skupiny občanov kladú minimálny odpor zriadeniu, aké tu existuje, jedni preto, že „majú“, iní preto, že nemajú!

Nakoniec treba povedať, že vy ste rok 1969 zažili v priamom prenose. Ako ste vnímali celú tú situáciu?

V rokoch 1968 a 1969 som žil na Morave ako vojak z povolania, spojár technik u špeciálneho útvaru s vtedy najmodernejšou smerovou technikou ďalekého spojenia, ktorú sme okrem ZSSR zo štátov VZ mali len my a NDR, až neskôr ju zavádzali aj ostatné štáty VZ. Bola to spojovacia technika, ktorá sa využívala len na stupni armáda a front, preto sme boli aktivovaní pri každom cvičení štátov VZ, kde sme po najvyšších dominantách Slovenska museli stavať 49 metrov vysoké anténne stožiare s parabolickými anténami pre spojenie cez celú ČSSR. Boli sme za mesiac často aj 20 dní v teréne. Tu som zažil aj vstup vojsk Varšavskej zmluvy s nepríjemnými spomienkami. Skoro ráno 20. augusta 1968 sme odchádzali na legálne plánované cvičenie, ktoré malo trvať štyri dni, a už pri presune sa medzi kolónu našich vozidiel miešalo civilné diplomatické vozidlo Bulharska. Okolo obeda sme už mali nadviazané spojenie cez celú republiku, ja som s jednou skupinou riadil spojenie z Pradědu v Jeseníkoch, keď mi večer okolo 22. hodiny po služobnom kanáli hlásili skupiny od Košíc hukot lietadiel letiacich na západ. O hodinu neskôr ďalšia skupina z Boubinského lesa od Prahy mi hlásila, že zachytila na svojom širokopásmovom prijímači nejaký divný rozhovor zo zasadania vlády, kde práve hovoril A. Dubček a hovor neskôr prerušili podivné výkriky. Ešte pred polnocou mi volali aj z ďalších staníc, že počujú hukot motorov, neskôr sme pochopili, že ide o vstup vojsk. Niektoré naše stanice sa pokúšali rušiť toto pásmo, alebo v ruštine udávať iné trasy pochodu, čím vnášali zmätok do ich velenia, ale to som sa dozvedel až neskôr. Našu smerovú stanicu obsadili poľské vojská okolo poludnia 21. augusta, zatkli celú osádku a nás troch dôstojníkov nechali stáť tri hodiny s rukami nad hlavou pred namierenými samopalmi ako kontrarevolucionárov. Neskôr nás odviezli na veliteľstvo, kde som sa im snažil vysvetliť, že sme boli legálne na cvičení. Tu nás držali dva dni takmer bez stravy a vody, vôbec sa k nám nesprávali ako k spojencom. Tieto zážitky z augusta 1968 som nikdy nezneužíval na získanie zásluh, beriem to ako nedostatok vtedajšieho režimu, akých je dosť aj v súčasnosti. Nedostatky a krivdy boli a sú aj na Západe, spomeňme len Juhosláviu, Sýriu, Líbyu, Čile, Afganistan a iné krivdy, za ktoré sa nemá kto ospravedlniť.

Slováci majú pozitívny vzťah k Rusku, ale súčasní predstavitelia štátu Putinov režim nazývajú agresívnym a nedemokratickým. Aký majú na to dôvod?

Rusko, či sa to niekomu páči, alebo nie, zohráva významnú politickú úlohu v priestoroch strednej a východnej Európy. Slovensko je medzi stredoeurópskymi krajinami štát, ktorý je k Rusku najpriateľskejší. Väčšina Slovákov považuje Rusov ako Slovanov za svojich bratov. Vari jediný z bývalých slovenských prezidentov, ktorý Rusko vníma ako nepriateľa, je bývalý prezident Andrej Kiska a jeho dnešná nástupkyňa v Grasalkovičovom paláci pokračuje v tradícii svojho predchodcu. Pozitívny proruský postoj je najmä u staršej generácie, ktorá zažila pomoc sovietskych vojakov počas druhej svetovej vojny i po nej. Absenciu historických skúseností pozorujeme u dnešnej mladej generácie, ktorá sa už viac prikláňa na Západ. Naša vládna garnitúra akoby si neuvedomovala, že nás oslobodzovala sovietska, nie americká armáda, že sme bytostne závislí od dodávok ruského plynu, ropy a ďalších nerastných surovín. Je pre mňa nepochopiteľné hľadanie nepriateľa v Rusku len preto, že si to želá Západ a USA.



Plukovník v. v. Ing. Ján Dibala pochádza zo stredného Slovenska, kde sa 8. februára 1940 narodil v obci Látky v okrese Lučenec. Študoval vo Zvolene i Banskej Bystrici. Ako spojár nastúpil v roku 1959 na základnú vojenskú službu do poddôstojníckej školy pri 14. spojovacom prápore v Olomouci. Dorozumievanie, komunikácia a spojenie ho nakoniec sprevádzali celý život do takej miery, že je považovaný za špecialistu v oblasti armádneho spojenia. V roku 1975 ukončil Vojenskú akadémiu v Brne. Po vstupe spojeneckých vojsk bol v roku 1969 na vlastnú žiadosť premiestnený na Slovensko do Martina k 10. tankovému pluku na funkciu veliteľa spojovacej roty a náčelníka spojenia pluku. V rokoch 1971 až 1975 študoval na Vojenskej akadémii v Brne odbor vojskové a operačné umenie a logistiku. Po roku pôsobenia v Martine bol preložený na operačné oddelenie tyla Veliteľstva Východného vojenského okruhu v Trenčíne, kde pracoval v rôznych riadiacich funkciách do roku 1982. V roku 1982 prešiel na pedagogickú funkciu pri Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline, kde učil a riadil oddelenia automobilovej, železničnej a cestnej dopravy do roku 1989. V rokoch 1990 – 1998 bol prorektorom Vysokej vojenskej pedagogickej školy v Bratislave. Neskôr pracoval na Ministerstve obrany SR ako riaditeľ odboru riadenia systému kvality až do dôchodku v roku 2000. Dnes je členom predsedníctva politickej strany Práca slovenského národa. Na svojom konte má deväť vojenských i civilných ocenení, medzi ktorými sa nachádza aj vyznamenanie za statočnosť – v roku 1967 zachránil ľudský život. Venuje sa numizmatike a vojenskej histórii. V novembri 2021 získal Cenu Extra plus za Prácu v prospech SR za prínos do oblasti armádneho spojenia, slovenskej vojenskej histórie a numizmatiky.Vďaka jeho poznatkom z času na čas obohatí svojimi textmi práve z oblasti histórie aj magazín Extra plus.


Minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov uviedol, že situácia vo veci NATO sa musí vrátiť späť pred rok 1997, keď členmi Severoatlantickej aliancie neboli krajiny východného bloku. Považujete to za reálne?

Myslím si, že požiadavka ministra zahraničných veci RF je oprávnená, zabezpečovala by rovnováhu vojenských síl v Európe a garantovala aký-taký mier. Jej praktická realizácia je dnes už nevykonateľná z viacerých dôvodov. Jedným je skutočnosť, že by značne utrpela prestíž západných krajín, USA a NATO, čo by oni ťažko niesli. Ďalšou prekážkou by bola nechuť štátov východnej Európy vstupovať opäť do Varšavskej zmluvy, alebo akéhokoľvek iného vojenského zväzku. Riešením zrejme prijateľnejším by bolo vytvorenie vlastnej obrannej organizácie v Európe bez účasti USA a NATO, ako sa predpokladalo pri zakladaní EÚ.

Ako dlho môže trvať toto napätie?

Súčasné napätie najmä v strednej Európe je vyvolané stále viac postupujúcimi americkými vojenskými základňami k hraniciam Ruska pod rôznymi zámienkami. Vyvolávanie nepokojov najmä na Ukrajine a v Bielorusku je zjavným porušovaním medzinárodného práva zasahovaním do suverenity týchto štátov, neuznávaním ich riadne zvolených predstaviteľov, podporou opozície v týchto krajinách a jej financovaním. Importované farebné revolúcie ešte nikomu nikde nepomohli k demokracii, ani dodávanie zbraní do ohnísk nepokojov. Ako dlho bude napätá situácia trvať, dnes nikto nevie, lebo súčasný stav sa nielen nezlepšuje, ale naopak, možno len dúfať, že niektorá zo strán neškrtne zápalkou, čo by znamenalo svetový konflikt.

Rokovania na úrovni USA, Rusko a NATO počas januára údajne viedli k tomu, že delenie sfér vplyvu bude teritoriálne. Čo znamená, že Rusko sa vzdá vplyvu na Kube a Venezuele. Ukrajina by mala pripadnúť pod vplyv Ruska...

Som skeptický k prípadu, že by sa Západ a USA vzdali svojho vplyvu na Ukrajine, kde si robia nádej maximálne sa priblížiť k Moskve a získať strategicky dôležitý prístup k Čiernemu moru výmenou za získanie vlastného vplyvu na Kube alebo vo Venezuele, aj keď by to malo svoju logiku. Boj o Ukrajinu dnes je bojom o Čierne more. Požiadavky prezidenta Zelenského o oslobodenie Krymu a Donbasu sú podľa mňa len napínanie svalov. Ruská vláda odoslala prezidentovi USA Bidenovi požiadavku „červených čiar“, za ktoré ho nepustí. Podľa prieskumu na konci októbra 2021 na Ukrajine by za opätovné pripojenie k Rusku bolo 51,3 percenta obyvateľov, kým v roku 2020 to bolo len 48,1 percenta. Už bývalý ukrajinský prezident Petro Porošenko pred voľbami na konci svojej vlády robil pokusy o obnovenie kontaktov s Moskvou, za čo ho chce dnešná vláda v Kyjeve súdiť.

Čo sa však stane so Sýriou, Irakom, Iránom, Líbyou, kde Američania a NATO rozpútali vojenský konflikt?

Tieto krajiny, väčšinou vyčerpané predchádzajúcimi konfliktmi a farebnými revolúciami, sa spamätávajú. K USA majú negatívny postoj, viac sú ochotné spolupracovať s Ruskom alebo s ostatnými nezávislými krajinami. Sem by som zaradil aj Afganistan, poslednú krajinu, ktorá prešla vnútorným vojnovým konfliktom, kde NATO a jeho spojenci vrátane Slovenska utrpeli hanebné fiasko. V tejto súvislosti mi príde nedôstojné vystupovanie aj generála vo výslužbe Pavla Macka, dnes šéfa neparlamentnej strany ODS, ktorý štyri roky pôsobil ako vysoký predstaviteľ NATO v Afganistane, kde zahynulo mnoho vojakov, medzi nimi aj naši. Podľa jeho slov výhodnosť takejto dohody „sa neposudzuje peniazmi, alebo subjektívnym pocitom nejakého sudcu alebo prokurátora“, ale spoločným cieľom, ktorý majú takéto dohody dosiahnuť. Pavle! Ja sa ťa pýtam: Môžeš mi tento cieľ, ktorý chceš touto dohodou dosiahnuť, bližšie upresniť? Prehnane ctižiadostivý generál, veľký zástanca zmluvy s USA, ktorý u vojsk nikdy neslúžil, ktorý spochybňuje prácu súčasného velenia armády a ktorý by sa veľmi rád pasoval na funkciu ministra obrany. A keď mu to nevyšlo, tak z trucu odišiel do zálohy a dnes chce rozdávať rady.



Ján Dibala s predsedom PSN Romanom Stopkom.


V Kazachstane prebehol mimoriadne rýchly konflikt, ako ste tie udalosti vnímali?


V politike sa náhody vyskytujú zriedka. Mohlo ísť o vopred pripravovanú akciu, do ktorej boli podľa prezidenta Tokajeva zapojení teroristi vrátane islamistov z ďalších stredoázijských krajín, z Afganistanu a iných. V krajine pôsobí niekoľko stoviek mimovládnych organizácií a mnoho z nich financuje USAID, The National Endowment for Democracy. Kazachstan je priestor strednej Ázie, kde sa stretávajú záujmy všetkých rivalov.

Podobný pokus o majdanizáciu prebiehal v Bielorusku, možno povedať, že konflikt je skončený?

Západné krajiny sa, bohužiaľ, aj s prispením nášho ministra zahraničných veci Ivana Korčoka neustále snažia zasahovať do vnútorných záležitostí Bieloruska, všestranne podporujú domácu opozíciu, väčšinou platenú zo zahraničia. Snažia sa vyvolať ďalší majdan, o čom svedčí aj pokus o fyzickú likvidáciu prezidenta Bieloruska Alexandra Lukašenka. Prezidentka Čaputová a minister Korčok zrejme dospeli k záveru, že o tom, kto je predstaviteľ cudzieho štátu, rozhodujú oni sami, keď obidvaja prijali medzinárodne stíhanú Sviatlanu Cichanovskú ako predstaviteľku Bieloruska, ktorá okrem seba ako osoby nepredstavuje v Bielorusku nikoho. Konflikt v Bielorusku podľa mňa bude ukončený hneď, ako prestanú zasahovať do jeho vnútorných záležitosti takí ľudia ako náš MZV Korčok a spol.

Prichádzajú informácie, že republiky bývalého Sovietskeho zväzu sa opätovne vrátia pod vplyv Ruska. Môže sa to stať?

Bolo by to najrozumnejšie riešenie, znížilo by to napätie v Európe a prinieslo taký očakávaný mier. Možno je to aj želanie niektorých republík z južných častí bývalého ZSSR. Krajiny na severozápade sú pod silným vplyvom Západu, tie by s tým sotva súhlasili. Aj tu, myslím si, platí zákon, že do tej istej vody dvakrát nevstúpiš. Ak by sa to náhodou niekedy stalo, bol by to už nejaký iný model vzťahov a spolupráce medzi týmito republikami so širšou samostatnosťou. Rusko ešte ako ZSSR a neskôr už aj ako samostatný štát opakovane žiadalo o pristúpenie ako člena do NATO, ale nebolo mu to umožnené. Prečo asi, keď si NATO hovorí, že je obranná organizácia?

Pri vzniku SR sa často hovorilo o vojenskej neutralite SR. Dnes o tom už nik nerozpráva, ale nie je čas opäť otvoriť túto otázku?

Vojenská neutralita znamená štát, ktorý sa deklaruje neutrálny voči vojnovým stranám. Povinnosti neutrálneho štátu sú definované Haagskou konferenciou z roku 1907. Neutrálny štát musí zabrániť vojskám znepriatelených strán vstúpiť na svoje územie. Trvale neutrálnych štátov bolo viac, ale mnohé vstúpili do rôznych blokov, čím stratili neutralitu. K roku 2022 sú už len tieto neutrálne štáty: Rakúsko, Japonsko, Lichtenštajnsko, Panama, Švajčiarsko a Turkménsko. Otázka vojenskej neutrality zvlášť dnes u nás môže byť položená len hypoteticky, lebo by neutralitu museli schváliť a zabezpečiť jej dodržiavanie všetky mocnosti a susedné štáty, čo sa pri dnešnom stave vytvárania vojenských blokov, keď má skoro každý štát voči inému nejaké nároky a požiadavky, nedá zabezpečiť.

V neposlednom rade aj váš predseda PSN Roman Stopka upozorňuje, že zmluvou s USA dobrovoľne klieštime slovenskú suverenitu a zvrchovanosť. Čoho konkrétne sa to dotkne?

Musím úplne súhlasiť s predsedom strany PSN Romanom Stopkom, že podpísaním takejto zmluvy, kde sa na našej strane ukladajú len povinnosti a druhá strana si nárokuje pre seba samé výhodné podmienky, je diktát, ktorý by v inej krajine nemohol prejsť. To nehovorím už o dôsledkoch tejto zmluvy na okolie letiska Sliač, kde je situovaná na Slovensku najväčšia liečebňa po ťažkých úrazoch a známe kúpele Sliač s liečivou vodou a v blízkosti vo Zvolene nemocnica, ponad ktoré budú lietať stíhačky a ťažké bombardovacie lietadlá. Ohrozený bude najmä Zvolen, lebo štarty a pristávania sa vykonávajú z tohto smeru. Neviem presne, nakoľko bude ohrozený aj úsek diaľnice zo Zvolena do Banskej Bystrice, ktorý dnes vedie pomerne blízko letiska. Chcem sa verejne opýtať primátorov Zvolena Lenky Balovičovej, Banskej Bystrice Jána Noska a Sliača Ľubice Balogovej: Čo ste doteraz urobili pre to, aby ste nedopustili tento stav? Prečo sa Banskobystrický kraj vzdal svojho 30-percentného podielu v civilnom letisku Sliač? Vám všetkým neprekáža, že Slovensko príde o svoje najkrajšie a najslávnejšie letisko SNP, kde sa s pietou každoročne schádzali ešte žijúci odbojári a ostatní občania? Kde je vaša hrdosť a vlastenectvo?

Slováci už majú skúsenosť s okupačnými vojskami, ktoré tu boli 40 rokov. Veríte, že v prípade prijatia zmluvy americkí vojaci opustia územie SR dobrovoľne a bez problémov?

Bývalý „dočasný“ nájomník tohto letiska nám umožnil, aby tu mohlo paralelne pôsobiť aj civilné letisko, aby tu mohli lietať aj športové lietadlá, že sme tam ako výsadkári mohli skákať padákom, tam sa organizovali celoštátne letecké dni a hlavne, že sa tam mohli stretávať bývalí odbojári, občania a ostatní záujemcovia o lietanie. Nová „dočasnosť“ prenájmu, vlastne predaja tohto letiska je formálne stanovená na 10 + 1 rokov, ale podľa skúsenosti zo sveta, kam prišla americká noha, len veľmi ťažko a s následkami pre prenajímateľa sa poberala preč. Na Kube si takto USA prenajali tiež na desať rokov základňu Guantánamo, kde bez rozsudku za krutých podmienok väznia nepohodlných ľudí. Kuba už viac než štyridsať rokov márne žiada o ich odchod z vlastného územia. Bojím sa, že podobný osud bude čakať aj naše letisko Sliač. Ústavný právnik Ján Drgonec tvrdí, že ak bude táto zmluva podpísaná, existuje dôvod na obavy, že bude v neprospech SR. V 19. storočí boli v USA podobné indiánske zmluvy, ktoré vláda uzatvárala s indiánskymi kmeňmi As long as the grass shall grow (ich platnosť trvá, „dokiaľ porastie tráva“). Lenže my nie sme Indiáni!

Médiá uvádzajú, že SR ešte nikdy nebola tak blízko vojny ako dnes...

Médiá zrejme neklamú, keď považujú situáciu v Európe za stav na pokraji svetovej vojny. Skutočne môžeme terajšiu situáciu považovať za sud s pušným prachom. Pozorovatelia potvrdzujú, že USA a ich spojenci sa usilujú o vyvolanie vojny proti Rusku. V knihe Odtajnenie západných dokumentov sa píše, že podľa tzv. Harvardského projektu v druhom a treťom diele boli stanovené konkrétne úlohy na likvidáciu Ruska a návrh rozdelenia jeho územia.

(Článok pôvodne vyšiel v magazíne Extra plus 2/2022
)

 


Múdri nech nás učia!
Svätí nech sa za nás modlia!
Prezieraví nech nás vedú!

Sv. Bernard
Keď príde Tvojho pokušenia chvíľa, že by si mohol priehrštiami brať, i keby tma Ti každú stopu skryla, Ty musíš brat môj, čisté ruky mať!

Mária Rázusová-Martáková
„Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí? Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí! Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede. Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu. Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady? Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!“

Jonáš Záborský